jardang

Chlieb a HRY je latinské príslovie (panem et circenses), ktoré charakterizovalo prístup cisárov v neskorom úpadkovom období Rímskej ríše, kedy bola za jedlo a hry získavaná priazeň prostého ľudu, aby potom bola využitá k ich vlastným cieľom – podľa cs.wikipedia.

Táto stratégia ovplyvňovania a manipulácie obyčajného človeka je v súčasnosti dotiahnutá do dokonalosti.

Dočítať sa niečo o manipulácii sa môžeme napríklad v knihe POPCO od anglickej spisovateľky Scarlett Thomasovej, na Slovensku vydanej v r. 2009 vo vydavateľstve IKAR. Je to zaujímavá kniha. Spisovateľka v nej cez banálny príbeh uvádza čitateľa do sveta reklamných agentúr a zrozumiteľným spôsobom popisuje ako rafinovane sú vyrábané a spúšťané reklamné kampane.

Na stranách 52 – 53 si môžete prečítať:

Problém Montyho Halla, ktorý spopularizovala Marilyn vos Savant vo svojej matematickej rubrike, je nasledovný. Ste účastníkom v televíznej súťaži a postúpite do finále, kde vám dajú vybrať si z troch rovnakých dverí. Za jednými z nich je auto. Za zvyšnými dvoma koza. Moderátor vás vyzve, aby ste si vybrali jedny dvere. Ak si vyberiete dvere, za ktorými je auto, vyhráte ho. Vy náhodne ukážete na jedny dvere. Moderátor však s veľkou pompou otvorí dvere, ktoré ste si nevybrali, a za nimi stojí koza. Publikum jasá. Moderátor, pochopiteľne, vie,  za ktorými dverami je auto. Teraz sa vás spýta, či nechcete zmeniť svoju voľbu. Za jednými dverami je auto, za druhými koza. Vy to viete. Neviete však, či ste si pôvodne zvolili dvere s autom, alebo kozou. Otázka je, či bude pre vás výhodné zmeniť pôvodné rozhodnutie a vybrať si druhé dvere.

Väčšina ľudí v tejto situácii zotrvá pri pôvodnej voľbe; väčšina ľudí povie, že šanca, že auto je za jednými z dvoch zostávajúcich dverí je päťdesiat na päťdesiat, takže je úplne jedno, či trváte na pôvodnej voľbe, alebo ju zmeníte. Ale to je chyba. V skutočnosti máte väčšiu šancu vyhrať auto, ak zmeníte pôvodnú voľbu. Matematické vysvetlenie je pomerne jednoduché. Pri pôvodnej voľbe ste mali šancu 1/3 rozhodnúť sa správne alebo 2/3 nesprávne .Šanca, že vyberiete nesprávne dvere, bola väčšia ako šanca, že vyberiete tie správne. Ak vezmeme do úvahy, že pri prvom výbere ste mali šancu 2/3 vybrať si kozu, mali by ste teraz voľbu zmeniť. Ak to urobíte , zvýšite svoju šancu vyhrať auto z 1/3 na 2/3. Pri zmene pôvodnej voľby auto nevyhráte len v tom prípade, ak ste si ho vybrali už pri prvom pokuse. Ale pretože vtedy bola vaša šanca vyhrať ho iba 1/3, je rozumnejšie svoju pôvodnú voľbu zmeniť.

Ale väčšina ľudí tomu neverí.

Už pri prvom pozornom čítaní tohto úryvku zistíte, že niečo tu nie je v poriadku. Najmä tá časť, kde autorka zdôvodňuje, prečo je „výhodné“ zmeniť pôvodné rozhodnutie a vybrať si druhé dvere. Keď sa nad tým zamyslíte, v prvom prípade súťažiaci vyberal z troch dverí a pravdepodobnosť výhry bola 1/3. Tým, že moderátor otvoril jedny dvere, za ktorými auto nebolo a znova vyzval súťažiaceho aby si vyberal, vlastne zmenil pôvodné pravidla hry. Je to nová hra, v ktorej  pravdepodobnosť výhry sa zvýšila na ½ a argumentácia v úryvku vyššie je zmätočná. Ale potom prečo to zahrievacie kolo s troma dverami, keď od začiatku mohli byť len dvoje dvere? Veď nakoniec účinkujúci sa aj tak rozhodoval medzi dvoma dverami.

„No, aby bola súťaž zaujímavejšia, aby mala spád, aby sa ľudia bavili, aby dlhšie trvala“ – asi tak by sme si odpovedali na otázku „prečo?“.

Ale je to naozaj také nevinné počas hry meniť jej pravidlá tak, aby to bolo pre súťažiaceho „výhodné“?

Tu sa nám vynára mnoho otázok – napríklad: „Prečo pravidlá hry nemôže zmeniť súťažiaci, len moderátor?“. Odpoveď zdá sa byť jasná: „Veď také sú pravidlá tejto televíznej hry“. Alebo: „Čo by sa stalo, keby podľa takéhoto scenára sa hrali futbalové zápasy – v polčase mužstvo, ktoré si to „môže dovoliť“ by podľa situácie zmenilo pravidlá hry tak, aby otupilo najúčinnejšie zbrane protihráčov? Ešte „krajšie“ by to bolo, keby pravidlá mohlo meniť hocikedy, kedy by sa mu to zachcelo – len na overenie si faktu, že to urobiť môže! A čo by sa stalo, keby pravidlá mohla meniť aj jedna aj druhá strana? To by bol parádny zmätok. Alebo – predstavme si futbalový zápas, v ktorom mužstvo, čo môže meniť pravidlá hry, mení ich tak, aby to bolo výhodné pre súpera – napr. po zápase by za víťaza bolo považované to mužstvo, ktoré dostalo viac gólov. Pripomínam – hrali sme futbal.

Veď je to nezmyselné, poviete. Ale pri televíznej súťaži s tým bez mihnutia oka súhlasíme. Aj jedno aj druhé je hra; potom prečo pri televíznej súťaži s tým súhlasíme a futbalový zápas s takýmito pravidlami si ani nedokážeme predstaviť.

Súhlasíme s tým jednoducho preto, lebo aj jedno aj druhé je hra – a práve hrami v takom štýle, ako je spomínaná televízna hra, sme vedení k tomu, aby sme to brali ako samozrejmosť. Sme vedení k tomu, aby sme zmenu pravidiel počas hry raz brali ako samozrejmú a v druhom prípade ako vrcholne „neetickú“. Pritom nás ani nenapadne opýtať sa, či je to v poriadku.

Hru „vymyslela“ príroda ako ten najjednoduchší a zároveň najlepší spôsob odovzdávania skúsenosti a znalosti starších mladým, ako metódou pokusu a omylu sa učiť, overovať si svoje sily, zručnosti, znalosti a zdokonaľovať sa po každej stránke. Postupne, od vecí a činností jednoduchých k zložitým, od ľahkých k ťažkým – akoby presne podľa učenia J. A. Komenského. Hry sú typické pre mláďatá cicavcov. (Možno hrou sa učia všetky živočíchy, ale pri cicavcoch je to pre nás najviditeľnejšie – veď my sami sme cicavcami.) A tu jednoznačne platí, že s vekom sa hry postupne menia, kým nenastane obdobie dospelosti a „škola hrou“ je nahradená „školou života“. Poslanie hry sa mení, hra ako hlavná každodenná činnosť sa stáva činnosťou oddychovou v  dňoch sviatočných a chvíľach odpočinku. Ale aj potom, najmä pri osvojovaní si nových vedomosti, hru ako overený a efektívny prostriedok učenia sa, často využívame.

Hra má pevné miesto v našom živote a jej využívanie je dané dlhodobo overenými pravidlami. Tie sú jednoduché – to najzákladnejšie hovorí, že pri tejto činnosti už na prvý pohľad má byť jasné, že je to hra. Lebo ak to jasné nie je, potom sa musíme sami rozhodnúť, ako to budeme brať. A pretože obyčajne máme málo kvalitných, serióznych informácií a vlastne o tomto probléme ani nevieme, spoliehame sa na autority – aby za nás rozhodli oni. Sme dokonca vedení tak, aby sme sa nad riešením problémov ani len nezamýšľali – nie aby sme sa dokonca problémy riešiť pokúsili, či dokonca riešili a nebodaj aj vyriešili. Na to sú predsa iní, naším údelom je „sladký život“! A v dnešnom svete autoritami sú médiá, novinári, „celebrity“; tí sú najlepšie informovaní a majú „správny názor“ na všetko… Preto v dnešnej dobe sa každú chvíľu vynorí nejaká nová celebrita či „autorita“, ktorá má „najsprávnejšie“ odpovede na aktuálne otázky; preto sú akoby „vyrábané“ na objednávku.

Krátko a jasne: ako jedine správny spôsob života sa nám ponúka, aby sme život nežili, ale aby sme sa na život hrali, aby sme život hrali! Každá reklama, skoro každý film, či kniha sú návodom, scenárom na takúto hru. Ba dokonca aj škola učí hre na život – v poslednej dobe podľa najnovších výsledkov „vedeckého výskumu“. Neuvedomujeme si, že tým, že pripustíme hru tak hlboko do nášho života, dovoľujeme, aby bolo s nami manipulované.

S týmto asi väčšina ľudí súhlasiť nebude, lebo o tom nevie – veď manipulácia je manipuláciou len vtedy, keď o nej nevieme. Veď dokonca aj „múdre“ knihy, najmä v „západnej“ kultúre za posledných sto – dvesto rokov o živote hovoria ako o „hre na javisku v divadle života“. A tvrdia, že naše vlastné zmysly nás klamú, že skutočnosť je niekde inde! Ale už tá najjednoduchšia otázka: „A komu mám veriť, ak nemám veriť sebe?“ nás presviedča o tom, aké nezmyselné sú predchádzajúce tvrdenia a že sa znova jedná o hru – „o hru na pravdu“. Ak takýmto „dobrým“ radám uveríme,  potom sa nestačíme čudovať, čo sa to s nami a okolo nás deje – vlastne sa už ani nečudujeme, tak sme si zvykli! A to je hlavný dôvod, prečo sú nám na každom kroku vnucované hry.

Na začiatku uvedený úryvok  nie je len o tom, aby sme sa hrali – a hrali. Je aj o tom, aby sme ako normálne brali aj to, že sa pravidlá hry behom hry samotnej menia. Lenže skutočnosť nie je hra. Skutočnosť sa riadi prírodnými zákonmi – aj keď ich všetky a presne nepoznáme; a tie sa nemenia podľa nášho želania – ako je to pri hre. Dohodnúť sa so skutočnosťou: „Podľa týchto pravidiel sme hrali už dosť dlho, už sa obohrali, inovujme ich, vymyslíme nové prírodné zákony“ – to sa nedá. A život skutočnosťou je – o tom určite nik nepochybuje. Ale pretože na život sa len hráme, myslíme si, že prírodné zákony sa nás netýkajú, že my sme výnimka! A tak si hry veselo vymýšľame a hráme ďalej. Ako hry môžeme v takomto širšom zmysle chápať aj voľby, revolúcie, či dokonca aj vojny by sme mohli charakterizovať ako hry mocných tohto sveta. Nedávne voľby (12. 6. 2010) a najmä predvolebná kampaň tesne pred voľbami nám ukázali, ako vulgárne, grobiansky a tvrdo sa takéto hry hrajú.

Rozmýšľali ste niekedy o tom, prečo sa tak radi hráme? Nebude to preto, že sa bojíme zodpovednosti za svoje vlastné činy, či slová? V hre zodpovednosť akoby neexistovala – veď je to len hra! Ale potom je to to isté, ako keby sme nič nevedeli napr. o prírodnom zákone akcie a reakcie. Áno, učíme sa o ňom už na základnej škole, ale určite nie v takýchto hlbších a iných súvislostiach. Pritom ako keby sme nevedeli nič o tom, že reakcia môže byť aj poriadne oneskorená – napríklad súčasne globálne otepľovanie môže byť reakciou Zeme na neuvážené činy človeka približne od čias osvietenstva; možno stačí na to posledných 50 rokov. Najskôr to však bude „intenzifikáciou“ poľnohospodárstva s premenou zelenej zeme na obrábané polia – lesov a lúk na stepi, polopúšte a púšte (Španielsko, Mezopotámia, Sahara – tá bola zmenená na púšť zničením lesa kvôli výrobe kovov v prvých storočiach n.l.).

Ničenie lesov ich premenou na reklamné plagáty, obalovú techniku a iné „životne dôležité“ veci je tiež takouto hrou.

Človek je schopný počas svojho života obsiahnuť obdobie aj nejakých 80 – 90 rokov. (Myslím tým príjem, spracovanie a vyhodnotenie informácií, ktoré poskytne život. A niečo z poznaného uviesť do života – aspoň do vlastného.) Aby sme mohli vyhodnocovať aj dlhšie obdobia, na to máme históriu (dejepis). Ale práve toto je možné len vtedy, ak život žijeme, ak ho nehráme (inak informácie nemajú skoro žiadnu hodnotu – sú to len prázdne reči o priebehu a o neustále sa meniacich pravidlách nejakej obludnej hry); ak história je ozaj verným obrazom skutočností a dejov  minulých a neslúži len mocným tohto sveta na to, aby zdôvodnili daný stav vecí.

A teraz pár slov o jednej hre, ktorú hráme všetci. Je to hra o trvalom rozvoji; o tom, že dnes je lepšie ako bolo včera a zajtra bude lepšie ako je dnes.

Ale preto musíme niečo urobiť! A čo máme urobiť? Veď je to také jednoduché : stačí predsa, aby sme správne bankovali, aby sme čítali „Hospodárske noviny“, aby sme si zobrali supervýhodnú pôžičku a dopriali si, po čom nám srdce piští, a mnoho iných zaručene správnych návodov ako sa stať IN. (Dnes je 21.09.2010 – tieto informácie mám z rôznych oficiálnych informačných kanálov. Pozor!!! Všetky reklamy beriem ako oficiálne – sú predsa oficiálne, zákonom dovolené.)

Akosi ťažko, neuveriteľne ťažko si pripúšťame možnosť, že všetko je úplne ináč, že práve toto je len hra. Všetko je založené na požiadavke, že sa chceme mať lepšie. Veď je to také prirodzené – vedecké pokusy so zvieratami ukázali, že chcenie „mať sa lepšie“ je vlastné aj zvieratám. A vieme, čo to je : mať sa lepšie? Urobil niekto „prieskum verejnej mienky“ s jedinou otázkou: čo to je mať sa lepšie? Určite! Takýchto prieskumov bolo urobené habadej – veď podľa takýchto prieskumov a výskumov podnikateľské subjekty riadia svoju výrobu, predaj výrobkov, reklamu atď.. Ale čo by sa stalo, keby sme takýto prieskum vyhodnotili podľa iného kľúča, ako sa to bežne robí – nech nás maximalizácia zisku absolútne nezaujíma. Keby sme hodnotili originalitu, ľudskosť, všeobecnú prospešnosť, ochranu životného prostredia a napríklad aj dlhodobé pôsobenie toho „lepšieho“ na morálku a zdravie ľudí. Zistili by sme, že drvivá väčšina ľudí by na uvedenú otázku odpovedala sloganmi z reklám. Veľmi málo ľudí – predpokladám tak 1 % – by odpovedalo inak. Možno práve oni by boli oficiálne označení za extrémistov, nacionalistov, idealistov, rojkov, romantikov a ktovie aké pomenovanie by si ešte vyslúžili.

Mať sa lepšie! Neuvedomujeme si, že ak sa chceme mať lepšie, že tým zároveň niečo zhoršujeme. Napríklad o niečo oberáme svojho blížneho. Možnože mnohých blížnych. Snahou mať sa lepšie „za každú cenu“ (lebo tak je to dobre – tvrdia to v novinách, aj v televízii, aj v rozhlase) zvyšujeme napätie medzi jednotlivými skupinami ľudí – veď aj náš blížny sa chce „mať lepšie“, všetci blížni, aj vzdialení blížni, či vzdialení vzdialení sa chcú „mať lepšie“! Ešte pred  50-timi rokmi cestu k lepším zajtrajškom „zabezpečovala“ vedecko-technická revolúcia. Teraz začíname zbierať jej plody. Jej pričinením je nás na Zemi asi 3-krát viac ako okolo r. 1950. Sme podstatne pohodlnejší, dengľavejší a naša náročnosť na energie je podstatne vyššia – odhadujem, že spotreba energie za uvedené obdobie vzrástla najmenej 10-násobne. A na čo míňame energiu?  Napríklad na to, aby sme čo najmenej chodili – veď na to sú autá, lietadlá, ponorky… Ale aby sme pritom telesne úplne nezdegenerovali – vymysleli sme fitneská, šport, dovolenky… Telesne pracovať sa považuje priamo za trest, ale na smrť sa zničiť pri nejakom športovom podujatí je chvályhodné. A znova tu máme hru – ak sa hráme, potom hocijaký výdaj energie je dovolený, ak výdaj energie slúži priamo životu, potom musíme šetriť.

Nijaký iný tvor na Zemi sa takto necitlivo a zničujúco nespráva voči svojim súkmeňovcom a svojmu okoliu ako človek. A pritom si nahovárame, že sme naj., naj., naj., zo všetkých tvorov, čo Zem nosila.

A nie sme ľuďmi práve preto, že si takéto súvislosti uvedomujeme? Ale prečo potom podľa toho aj nekonáme?

Nie je to preto, že hra nás tak opantala, že už nerozlišujeme, čo je hra a čo skutočnosť?!

A dá sa v histórii nájsť ten okamih, kedy sa to začalo? Určite sa to začalo veľmi dávno. Odpoveď by sme možno našli v starodávnych mýtoch. Niečo o tom by sme sa mohli dočítať napr. v starozákonnom príbehu o Babylonskej veži. (Treba si prečítať príslušnú stať v Biblii – kniha Genesis 11, 1 – 11.) Ako východisko je dobré mýtus brať ako umelecky stvárnený ohlas na deje dávno minulé, o ktorých okrem mýtov sa nám nič iné nezachovalo – a nezaujato a skromne rozmýšľať o tom, aké deje to boli, že sa dostali až do mýtov.

Ak si napríklad Babylonskú vežu budeme definovať tak, že sa konala (udiala, stala) vtedy, keď prví ľudia prišli na to, že ak sú dosť šikovní, môžu beztrestne klamať a mať z toho mnohoraký prospech, potom celé rozprávanie dostáva iný rozmer a jednoducho vysvetľuje mnohé nepochopiteľné. Pomätenie jazykov je akoby vedľajším produktom klamania – ak klamem, principiálne si nemôžem s nikým, kto neklame, rozumieť; najmä nie dlhodobo.

Aby sa na klamstvo neprišlo, zakrývam ho ďalšími a ďalšími klamstvami – hrám sa na pravdu! Ak klamem klamára, nič sa nedeje – obaja si aj tak prídeme na svoje.

A  aké je východisko z tohto nezmyselného kolotoča hier, ako z neho vyskočiť a pritom sa celý nedolámať? Odpoveď na to, ako a čo nájdeme napríklad v ľudových rozprávkach – u nás sú asi najlepšie Dobšinského „Ľudové povesti“ – čím staršie vydanie, tým lepšie. Odpoveď odporúčam hľadať aj vo vyššie spomenutej knihe – v Biblii, v Evanjeliách. Ale odpoveď nájdeme len vtedy, ak skutočnosť budeme vnímať predovšetkým našimi vlastnými zmyslami a dáme tomu prednosť pred všetkými informáciami zo sekundárnych zdrojov (pred médiami printovými, či elektronickými, pred prednáškami, knihami, klebetami, či peknými rečami a pod.)

Na záver jedna veľmi jednoduchá rada: odmietnime hrať túto hru! Nechcime sa mať „lepšie“!

Prečo? Jednoducho preto, lebo nevieme, čo to je. A aj preto, že skúsenosti nám už naznačujú, že hnať sa za lepšími zajtrajškami môže končiť katastrofou.

september 2010