jardang

Asi v roku 2015 som mailom dostal úsmevnú historku o tom, ako istý uchádzač o zamestnanie odpovedal na otázky pri prijímacom pohovore. Mnohé z jeho odpovedí neboli správne, ale boli také vtipné, že ho do zamestnania prijali.

Niekoľkokrát som prvú otázku z tohto pohovoru: „Ako musíš hodiť vajce na betón, aby si ho nerozbil!“ položil v partii len tak, medzi rečou a reakcia spolubesedníkov bola  vždy nezvyčajná, rozpačitá, ponáhľali sa rýchlo odpovedať a skôr hádali. Po vysvetlení sa ohradili – „veď je to chyták!“ Správna odpoveď znie: „Vajíčko môžeš hodiť ako chceš,  betón nerozbiješ!“

Nedávno som si uvedomil, že v tej otázke a v odpovedi na ňu  je zahalená informácia aj o tom, ako rozmýšľame. Preto som potom túto otázku položil zopár ľuďom už cielene, pričom som sa ich snažil ďalšími otázkami nasmerovať. K pôvodnej otázke som pridal ďalšiu otázku: „Ako musíš hodiť vajce na betón, aby sa nerozbilo?“, zdôrazňujúc slovo „sa“ a zopakoval som aj prvú otázku s dôrazom na slove „ho“; chcel som ich tak upozorniť na to, že to nie sú rovnaké otázky, že sa nepýtam na to isté – a preto aj odpovede by mali byť rôzne. Veľmi to nepomohlo, odpovede boli „štandardné“: „Ak ho uvaríme… Ak spadne správnou stranou.. Závisí od jeho rotácie, ťažiska…“

V jednej debate medzi kamarátmi – bez správnej odpovede na prvú aj druhú otázku – som formuloval ešte tretiu otázku: „Ako musíš hodiť kilovec (kilogramové železné závažie) na betón, aby si ho nerozbil?“ Na túto otázku už bola iná reakcia: „To závisí od kvality betónu; závisí to od toho, ako rýchlo ten kilovec hodíš a pod.“, ale ani pomocou tejto otázky hľadať iné odpovede na prvú i druhú otázku ich nenapadlo. A zasa: „Veď to je chyták!“ po vysvetlení. Dokonca som ich požiadal, aby navrhli nejaký iný predmet zo železa, ktorý by bol vhodnejší a známejší ako slangový kilovec, ale navrhnuté kladivo nám tam nejako nepasovalo.

Zároveň jeden z nich len tak mimochodom poznamenal niečo o nepresnosti a nedokonalosti našej reči.

K partii sa neskoršie pripojil ešte jeden kamarát – a aj jemu som dal túto otázku o vajci. A jeho reakcia už na prvú otázku bola: „To myslíš ten betón?“ A zrazu to bolo jasné! Ostatným akoby sa zaiskrilo v očiach – až vtedy to pochopili naplno a prestali sa schovávať za „chyták“.

Poznámka o nedokonalosti našej reči je zároveň odpoveďou na mnohé otázky typu: „Prečo je to tak, prečo vývoj v spoločnosti prebieha inak ako by prebiehať mal“? Priama odpoveď znie, že nedokonalosť – viaczmyselnosť slov je tu využitá na to, aby sme povedané alebo napísané pochopili „správne“, aby naše myslenie bolo nasmerované žiaducim smerom a zamýšľané zmeny sa dali uskutočniť. Veď keby sme skutočnú podstatu zamýšľaných zmien pochopili, zmenu by sme nedovolili. Preto dôsledok uskutočnených zmien bežne je iný, ako bolo sľubované – kým nasledujúce vysvetlenia sú úplne klasické: „Vy ste to nepochopili správne!“ „My sme to tak nemysleli!“, ktoré si pamätáme z nedávnej minulosti. Parádnym príkladom je kupónová privatizácia, ktorá naštartovala rozkrádanie ako samozrejmosť.

Ešte podstatnejšie „preto“ je však skryté v tom, že pri našich prognózach, či predpovediach berieme do úvahy len niektoré zo síl a činiteľov, ktoré ovplyvňujú priebeh udalosti. Sú to tie faktory, ovládanie a riadenie ktorých nám ako to najpodstatnejšie pre kvalitný život vtlačila, naprogramovala škola, zamestnanie, výchova… Ale ešte aj tu prebieha výber – na vedomie sa aktuálne dávajú informácie len o tých faktoroch, ktoré sú nám ako „pre daný vývoj momentálne potrebné“ podstrčené pomocou masmédií a klebiet.

A aby sme rozumeli ešte menej, jazyk treba „vylepšovať“ – najmä zjednodušovať; zo spisovnej slovenčiny mnohé živé slová vypúšťať ako zastarané, poniektorým živým slovám prisúdiť iný zmysel (napr.: dvojice: ostatný – posledný, vadiť – prekážať) a našské zaužívané slová nahrádzať „modernejšími“ slovami (vedúci – menedžer, obchodník – díler, obchod – šop, krčma – pub,…).

Na veľmi dobrú odpoveď na otázku „Prečo?“ nás môže nasmerovať jeden japonský „kóan“, ktorý som si prečítal v knihe: Fritjof  Carpa TAO FYZIKY, Gardenia Bratislava 1992, str.38. Podľa knihy ho dávajú zenoví učitelia začiatočníkom a znie: „Môžeš vydať zvuk dvoch tlieskajúcich rúk. Aký je zvuk jednej ruky?“ Tento kóan v tvare uvedenom v knihe zaznel aj v jednom americkom dobrodružnom filme – myslím si, že to bol film „Zlaté dieťa“ – aj s vysvetlením, ktoré bolo v súlade s definíciou kóanu ako „hádanky, ktorá sa obvyklým racionálne logickým chápaním vyriešiť nedá“…

Na stránke https://cs.wikipedia.org/wiki/Kóan tento kóan má podobu: „Jak zní potlesk jedné ruky?“ V iných materiáloch na internete som tento kóan nenašiel. Nenašiel som ani originálnu odpoveď.

Je zaujímavé, že na otázku v kóane podľa knihy sa dá nájsť jednoduchá, racionálne logická odpoveď, hoci tak trochu protirečí našej „logike“. Stačí si uvedomiť, že tleskneme vtedy, ak dlaňou otvorenej pravej ruky udrieme do dlane otvorenej ľavej ruky (alebo naopak). Slovo „tlesknúť“ je takto vlastne priamo „skúsenostne“ definované. Pri tlesknutí spolupracujú dve ruky – jednou rukou tlesknúť nevieme, je to nezmysel; otvorenou jednou rukou vieme „pľasnúť“ po tvári, či „plesnúť“ po niečom, ale tlesknúť, tlieskať vieme len dvoma rukami, pričom obe ruky nemusia byť nutne naše – napríklad ak sa hráme s dieťaťom. Prečo potom pri odpovedi rozmýšľame len o jednej ruke a neuvažujeme inak – logicky – berúc do úvahy obidve ruky? Možno je to nezvyčajnosťou otázky, možno dobre nepoznáme slovenčinu, ktohovie!

Ak zoberieme do úvahy, že potlesk „vyrobíme“ iba „spoluprácou“ dvoch rúk, oddeliť zvuk jednej ruky od zvuku druhej ruky sa nedá. Potom odpoveď by mohla znieť: „Jedna ruka vydá taký istý zvuk, ako ruka druhá.“ alebo: „Vydá taký istý zvuk, ako obe ruky.“ Toto logiku má dokonca aj pre skrátenú verziu – tlieskame len dvoma rukami!

O „slove“ sa dá pouvažovať ešte aj trochu inak. Odborníci vravia, že informácie – najmä slovné – v podstate spracovávame dvoma spôsobmi: alebo uvažujeme len cez slová, alebo si informáciu predstavíme a vyhodnocujeme ju ako obraz. Pri prvom spôsobe rozmýšľania tempo spracovania je len niekoľko slov za sekundu, kým pri spracovaní obrazu je rýchlosť neporovnateľne vyššia. Stačí si uvedomiť, že ak by sme mali slovami presne popísať obraz, ktorý „zazrieme“ pri krátkom pohľade cez okno, – aj keby sme postupovali najlepším možným spôsobom – trvalo by to pridlho a aj tak by to nebolo „ono“.

V chytákoch, spomenutých vyššie, by riešenie bolo určite ľahšie (a možno veľmi jednoduché), keby sme si zadanie úlohy predstavili (pred naším vnútorným zrakom) a tak hľadali riešenie.

Ešte vypuklejšie sa to ukáže pri ďalšom „chytáku“: „Predstav si, že divé husi letia v rade za sebou. Jedna hus letí pred dvoma husami, jedna hus letí za dvoma husami a jedna hus letí medzi dvoma husami. Koľko husí letelo?“ („Letia v rade za sebou“ je trochu nezvyčajné slovné spojenie; možnože slovenskejšie by bolo „v zástupe“ – ale aj to znie čudne). Keby sme si tie husi predstavili, ako letia, prípadne by sme si ich nakreslili, určite by sme si už pri kreslení druhého zadania všimli, že sú to tri husi, ktoré vyhovujú všetkým trom požiadavkám. Lenže naša kultúra takto rozmýšľať neučí – učí rozmýšľať len slovne, dáva slovu absolútnu prednosť. A niečo si nakresliť ako pomoc pri rozmýšľaní – to akoby sme prezradili, že myslíme pomaly, že nám to robí problémy a pôsobili by sme „neštandardne“. Správna odpoveď po chvíľke rozmýšľania, či nebodaj po jednoduchom nákrese, by to pravdepodobne už nenapravila.

A viete, že slovo „predstava“ je už nemoderné a nahrádza sa slovom “vízia“? Že skoro všetci naši politici a ekonómovia, ktorí dostávajú slovo v masmédiách, sú vizionári a víziami sa ich príhovory len tak hemžia? Pritom v spisovnej slovenčine slovo „vízia“ má presný význam: vidina, prelud, videnie; slovo „predstava“ znamená: znova vybavený obraz, obraz utvorený rozumovou činnosťou (podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka, 2003). Čo je však podstatné – pri predstave som aktívny, môžem s ňou narábať, je to môj výtvor, kým pri vízii som pasívny a neviem čo, ako a prečo to vnímam! A tak naši politici a tí ostatní, čo sú plní vízii, prezrádzajú, že vlastne nevedia o čo ide a pravdepodobne len opakujú, zverejňujú a uskutočňujú predstavy iných.

Pretože rozmýšľanie „cez slovo“ je veľmi pomalé, východiskom bolo naučiť sa rozmýšľať a reagovať podľa naprogramovaných vzorcov. (Predovšetkým preto boli vymyslené školy, ktoré v procese výchovy mladého človeka skoro úplne vytlačili „školu života“, založenú na skúsenostiach a obraznom myslení.) A tak kvôli rýchlej odpovedí „nadbytočné“ podrobnosti už pri príjme informácie potlačíme, potom v „databáze vzorcov“ nájdeme vhodný vzorec a „bleskovo“ odpovedáme. Výsledkom môže byť nepresná a možno aj zlá odpoveď. Ak si len tak spoločensky konverzujeme, klebetíme, „zabíjame voľný čas“ vôbec to nevadí – aspoň sa to tak zdá. Pravdou však je, že sa pritom učíme takto rozmýšľať – a ak sa jedná o vážne veci, určite na takýto spôsob myslenia skôr-neskôr doplatíme.

Akoby panoval nejaký nepísaný zákon, že odpovedať sa musí ihneď, behom jednej sekundy, lebo inak ti je odobraté slovo a … niekto ti skočí do reči! Tento spôsob komunikácie sa výrazne presadil po nežnej revolúcii, keď najmä v televíznych debatách sa stalo pravidlom, že najväčšiu pravdu má ten, kto má najobratnejší jazyk a najsilnejší hlas. A ak navyše hovoril „správne“, potom mal dvere otvorené. Teraz je to len trochu iné – najzákladnejšou podmienkou, aby ste sa dostali k slovu je mať „správny“ názor.

Poznámka na záver: Pred pár dňami som autobusom išiel s kamarátmi na jedno stretnutie a jednému z nich som dal vyššie napísané prečítať. Zbežne si to prezrel, prečítal niečo zo začiatku, niečo zo stredu a záver a dával mi to naspäť. „Prečítal si to celé?“ pýtam sa ho. „Nie, len som si to prebehol – ale veď to stačí“. (Jeho skúsenosť s podobnými článkami bola asi taká, že bolo jedno, či čítal maximálne pozorne, alebo len tak – nič nové sa nedozvedel!) „Prečítaj si to celé, a poriadne“, poprosil som ho. Začítal sa – bolo na ňom vidieť, že sa sústredil a po skončení ešte chvíľu uvažoval. Neviem, čo mi to napadlo, ale reku, vyskúšam ho a opýtal som sa, koľko husí letelo. „Tri“, odpovedal mi, neustále trochu zamyslený. A o chvíľu mi vraví: „ale divé husi letia v tvare písmena „V““! „Máš pravdu, husi tak letia,“ ja mu na to, „ale v zadaní úlohy bolo predsa napísané: «Predstav si, že divé husi letia v rade za sebou». A nebola to informácia navyše!“

Vyššie napísané zdá sa byť mlátením prázdnej slamy, ale naozaj je to prázdna slama? Nemali by sme cestu „za svetlými zajtrajškami“ začať tak, že sa najskôr naučíme rozmýšľať a rozprávať?