Založ si blog

Rozprávanie o ľudovej rozprávke

„Rozprávka je krátky prozaický, zriedkavo veršovaný útvar, spravidla vymyslený príbeh, ktorý má za cieľ poučenie a pobavenie čitateľov alebo poslucháčov. Podľa autorstva ich delíme

 

„Rozprávka je krátky prozaický, zriedkavo veršovaný útvar, spravidla vymyslený príbeh, ktorý má za cieľ poučenie a pobavenie čitateľov alebo poslucháčov. Podľa autorstva ich delíme na ľudové a autorské (rozprávkar).

            Ľudové rozprávky sú žánrom ľudovej slovesnosti a patria k najstarším a najrozšírenejším formám ústnej slovesnosti. Majú najrozmanitejší obsah v závislosti na dobe a spôsobe života. Každý národ, ale aj menšie socioskupiny odrážali svoj spôsob života, vzťahy, dobro a zlo, lásku a nenávisť atď. vo fiktívnom či fantastickom príbehu, satiricky alebo humorne, kde hrdinovia prekonali útlak, biedu a chudobu a svojou dobrosrdečnosťou a mravnosťou víťazia nad zlom, úkladmi ľudí, drakov, šarkanov…

            Rozprávka má za cieľ poučenie a pobavenie čitateľov alebo poslucháčov, preto je spravidla nadčasová a mimo konkrétneho priestoru: Bola raz… kde bolo, tam bolo… a podobne.“

Zdroj:  Wikipédia  http://sk.wikipedia.org/wiki/Rozprávka

 

Ľudové rozprávky vždy boli veľmi účinným nástrojom výchovy mladého človeka – od kolísky až po dospelosť – a aj potom mu mali čo povedať. Možno preto ľudová rozprávka je v posledných desaťročiach v nemilosti a nahrádza ju rozprávka umelá (typu Harry Potter). V krátkom vysvetlení o rozprávke v úvode (wikipédia) mi o tom chýba aspoň niekoľko slov.

Bežné chápanie rozprávok ako „krátkeho prozaického, zriedkavo veršovaného útvaru; spravidla vymysleného príbehu, ktorý má za cieľ poučenie a pobavenie čitateľov alebo poslu-cháčov“, nám odpoveď na otázky: „Čo rozprávka vlastne je?“ „Kedy vznikla?“, neposkytne.

Prečo by sa v rozprávkach nemalo zachovať aj niečo viac ako len „stopa po dobe, v ktorej rozprávka alebo jej časť vznikli“?

A naozaj ide len o fiktívne, či fantastické príbehy?

Preto hľadajme a všímajme si v našich rozprávkach všetko, čo v nich je – najmä to, čo si v nich obyčajne nevšimneme, čo nevnímame len preto, lebo: „rozprávka je len fiktívny, či fantastický príbeh“, v ktorom hľadať nejakú serióznu správu o dobe jej vzniku nemá zmysel. Toto máme niekde v podvedomí zakódované – lebo tak sme sa to učili, tak sa rozprávka chápe „od nepamäti“, tak je to „správne“.

Teda hľadajme a rozmýšľajme!

 

HISTORICKÁ ROZPRÁVKA – rozprávky o drakoch

            Jeden z možných kľúčov k jadru ľudovej rozprávky je skrytý v rozprávkach o drakoch, ktorí žerú panny. Ich dej je veľmi jednoduchý – zlý drak napadne krajinu, porazí kráľa a jeho vojsko a potom sa niekde usadí. Ale občas sa obyvateľom krajiny „pripomenie“. Dá sa „uplatiť“ len tak, že mu z času na čas dajú pannu. Drak ju zožerie a na istý čas dá ľuďom pokoj. Potom príde mládenec z ľudu, draka zabije a … „žijú šťastne až kým nezomrú“.

Tieto rozprávky sa dajú vysvetliť veľmi jednoducho – ide o právo prvej noci, ktoré bolo uplatňované v stredoveku feudálnymi pánmi, najmä v západných krajinách – pozri napr.: https://www.csfd.cz/film/3297-statecne-srdce/prehled/. Čerstvá nevesta prvú noc nebola so svojím manželom, ale strávila ju s pánom. Za pánom išla panna a vrátila sa žena – obrazne „drak zožral pannu“. (Vyzerá to skoro ako slovná hračka – ale: panna → pan-na → pán na!,  tu máš!… vezmi si!) Nejde o hocijaký akt! Prvý muž poznačí ženu na celý život – je jednoducho jej prvým mužom. Takisto aj muž si pamätá svoju prvú ženu. Nielen „imprinting“ (vtlačenie), ako trvalé ovplyvnenie nášho zmýšľania v raných fázach života, ale v princípe každý akt, ktorým sa niečo v nás mení, zanecháva nezmazateľnú stopu. A okrem toho – ak to vyšlo – (pán) bol aj otcom dieťaťa a tak šíril tie „správne“ gény.

Cirkev v tých časoch sa snažila zvyk práva prvej noci zlikvidovať. Rozhodla sa preto nahradiť ho poplatkami. Bolo to účinné a pôvodné „pohanské vykupovanie sa“ postupne získalo rozličné označenia: hanebný groš, panenská daň a podobne. „Panenský poplatok“ hradil ženích príslušnej vrchnosti a prostredníctvom tejto úhrady si pre seba vlastne zabezpečil právo prvej noci. Možno z tohto obdobia by mohli pochádzať rozprávky o drakoch, ktorí žerú panny.

Rozprávok o drakoch je veľa a draci sa v nich prejavujú rôznym spôsobom. V ďalšom spomeniem typické atribúty (vlastnosti, znaky) drakov zo slovenských ľudových rozprávok. Dočítame sa, že lietajú, majú veľa hláv, chrlia oheň, kradnú ženy, žerú panny, nosia sa na koňoch, jedia halušky (aj olovené), hádžu buzogáň (žeby spomienka na pastiersku palicu s hrčou na konci, sekeromlat, či kladivo ako zbraň?), sú nepremožiteľní ale mládenec z ľudu s nimi zápasí a víťazí nad nimi. Okrem troch-štyroch atribútov sú to celkom bežné vlastnosti ľudí.

Pretože jeden z podstatných znakov draka – likvidáciu panien – sa nám podarilo vysvetliť veľmi jednoducho, skúsme aj ostatné fantastické vlastnosti draka vysvetliť na tomto základe. Pritom vysvetlenie musí byť jednoduché a bez zbytočných predpokladov musí vysvetľovať všetky vlastnosti „slovenského“ draka. Hľadajme nejakú udalosť v našich dejinách, ku ktorej určite došlo a o ktorej nás (písomné) historické pramene neinformujú, alebo máme informácie až z neskoršej doby. Hľadajme aj v mýtoch a legendách iných národov – veď chceme odkryť odkaz našich predkov skrytý v rozprávkach a nájsť niečo podobné aj u iného národa by svedčilo o tom, že sa to nestalo len našim predkom.

Takouto udalosťou určite bolo, keď sa naši predkovia prvý raz stretli s bojovníkmi na koňoch, s jazdcami. Pre pešieho bojovníka jazdec „letel“, „chrlil oheň“ (hádzal horiace fakle), mal „veľa hláv“ (jazdec na koni – to sú dve hlavy); bojovník na koni – jazdec bol v staroveku a v stredoveku „tankom“ modernej doby. (Nemeckí vojaci v 1. svetovej vojne, kým sa o tanku nedozvedeli viac a nenaučili sa, ako tank zničiť, videli v ňom príšeru a zmocňovala sa ich hrôza.)

Kedy sa to stalo? Huni, Avari, Tatári – to je už historická doba, o tom máme písomné pramene; v rozprávkach o drakoch sú pravdepodobne zachytené staršie udalosti – najneskôr z obdobia, keď v starom Grécku vznikli mýty o kentauroch. Aj tu predpoklad, že išlo o ľudí na koňoch ponúka veľmi jednoduché a elegantné vysvetlenie. Kentauri v týchto mýtoch sa správajú podobne ako draci v našich rozprávkach, len nemajú niektoré fantastické vlastnosti drakov – ba poniektorí z nich vynikajú múdrosťou (vyspelejšia kultúra?) a sem-tam zachránia a vychovajú neskoršieho hrdinu – pozri: https://sk.wikipedia.org/wiki/Kentaur_(mytológia). Cez tieto grécke mýty sa dostávame až do doby bronzovej, do 3. tisícročia pred n. l. Ale pravdepodobne ide o udalosti až z počiatkov využitia koňa ako bojového prostriedku – podľa novších výskumov až z 5. tisícročia pred n. l..

Toto vznik rozprávok o drakoch posúva hlboko do minulosti a len ich „chuť na panny“ je novšieho dáta. Rozprávky o drakoch preto treba jednoznačne zaradiť medzi historické rozprávania o časoch dávno minulých, ktoré boli vo forme rozprávok zachytené a uložené – zakonzervované v pamäti národa.

 

HISTORICKÁ ROZPRÁVKA – kráľovstvo a cesta

Ďalšou stopou, ktorá by nám mohla niečo povedať o čase vzniku rozprávok, sú rozprávky, kde sa spomína kráľovstvo a cesta. A je skoro jedno, ktorú rozprávku čítame. Keď som voľakedy v tretej triede základnej školy čítal Dobšinského rozprávky, mal som z nich dojem, akoby susedné kráľovstvo bolo za kopcom. Na hodinách dejepisu v 8. triede, keď sme sa učili základy našej histórie (Slovenska a Čiech), učili sme sa o skutočne veľkých kráľovstvách – z jedného do druhého sa nedalo prejsť za dva dni – ani na koni. Aj zmienky o Samovej ríši, o Veľkomoravskej ríši, o územných celkoch v starom Grécku a Ríme sa niesli v tom istom duchu. Až na jedenásťročenke, keď sme sa učili o mestských štátoch v starovekom Grécku, sa mi ponúklo vysvetlenie. Tam sa naozaj dalo na koni prejsť do druhého kráľovstva za dva, tri dni – dokonca aj peši.

Tento fakt v rozprávkach svedčí o tom, že vznikli v tých časoch, keď v starovekom Grécku, v starovekej Taliansku a aj inde vo svete sa ľudia organizovali v tzv. mestských štátoch. Keby rozprávky boli vznikli neskoršie, niekedy v stredoveku, cesta z kráľovstva do kráľovstva by v nich aj na koni trvala týždne. Aj rozprávky o „turnajoch“ o ruku princeznej, na ktorých princovia a rytieri a všetci, čo si trúfali a „mali na to“, na koňoch skákali a snažili sa z rúk princeznej zobrať šatku, sa v mnohých detailoch nápadne podobajú na starogrécke báje, napr. na „súboj“ o krásnu Helenu, či Odyseovu manželku. Aj tento motív svedčí – a vznik týchto rozprávok datuje najneskôr do čias mestských štátov v starovekom Grécku.

Medzi historické rozprávky patria napríklad aj rozprávky o tom, ako najmladší brat v neprítomnosti otca a mamy postupne povydával svoje tri sestry. Nevedel ani komu, a preto, keď dospel, išiel ich hľadať. Aj ich našiel – jedna bola vydatá za medveďa, druhá za orla, tretia za rybu. V noci to boli mládenci, cez deň zvieratá, lebo bola na nich uvalená kliatba. Brat sa podujal ich oslobodiť. S nasadením vlastného života a po mnohých ťažkých skúškach sa mu to aj podarilo. Pri týchto rozprávkach to vyzerá, akoby išlo o objavné cesty – za horou, za riekou, za vrchom nežijú žiadne medvede, vlky a iná háveď, žijú tam ľudia ako sme my. Len treba prekonať isté spoločenské tabu (a z neho prameniaci strach) a démonizáciu, ktorú ľuďom za horou, riekou… pripisujú tí, čo ovládajú „verejnú mienku“ a pomocou nej a klebiet vládnu ostatným. V tejto rozprávke je ešte veľa inotajov – napr. správa o tom , že v oných časoch hlavou rodiny bol muž; v neprítomnosti otca dokonca o svadbe rozhodoval syn, hoci bol zo všetkých zúčastnených najmladší, podľa rozprávky ešte dieťa. Aj to, že na slovo veril pytačom, o niečom svedčí; a aj to, že si bez problémov rozumeli. Nebude to tak, že v tejto rozprávke je jej autormi opísaná ich vlastná minulosť, keď ľudia spoza rieky, či za horou boli dôveryhodnými ľuďmi a dalo sa s nimi dohovoriť bez tlmočníka?

 

HISTORICKÁ ROZPRÁVKA – putovanie milej za milým

Aj rozprávky o putovaní milej za milým, ktorý niekde vo svete uviazol pri plnení si povinností, ktoré na seba zobral, keď chcel pomôcť ľuďom, môžu byť zdrojom informácií o tom, kedy rozprávka vznikla.  Na ceste za milým „zodrala troje železných topánok“ – jej cesta trvala možno aj niekoľko rokov. Je to nádherný  mnohorozmerný obraz o tom, čo všetko musela prekonať, čím všetkým musela prejsť, kým našla svojho milého. Podobne to platí aj v opačnom garde – aj mládenec musí prekonať mnoho prekážok, prejsť dlhú cestu, kým nájde svoju vyvolenú. Zaujímavým faktom rozprávok je aj to, že ich protagonisti sa dohovoria všade, kam sa dostanú. Dokonca to vyzerá tak, akoby všetci hovorili tou istou rečou.

Ktohovie, prečo to tak v našej ľudovej rozprávke je? A možno aj v rozprávkach iných národov.

            Niečo by mohla naznačiť odpoveď na otázku: „Ktorý národ dal meno Fudži Jama japonskej posvätnej hore“?

Ak v názve zmeníme  -dž- na -č- , dostávame Fuči Jama a po malej úprave Fučí jama. Je to v slovenčine gramaticky správna veta, len zdá sa byť trochu nezmyselná. Ale stačí si uvedomiť, že je to meno spiacej sopky, z krátera ktorej, z jamy, občas „fučí“ a vidíme, že je to zároveň  presný, krátky opis nezvyčajnej – a možno preto posvätnej hory. Podľa knihy „Japonsko a meč“ na horu mohli vystúpiť len členovia privilegovaných vrstiev.

O slovenčine vieme, že v priebehu vekov sa menila, vyvíjala – platí to pre živé jazyky všeobecne. V 12. – 14. storočí došlo v nej k mnohým zmenám napr. v mnohých slovách sa g zmenilo na h (gora – hora…) na č (gundža – guča, fundži –– fučí) a pod..

Vyššie napísané priamo ponúka vysvetlenie pôvodu mena Fudži Jama. Oficiálne sa už táto hora volá Fudži san – pozri napr.: https://sk.wikipedia.org/wiki/Fudžisan. Prečo pôvodný historický názov je už nesprávny, prečo bol zmodernizovaný, by sme sa mohli dozvedieť len od japonských odborníkov. Ale vyššie napísané –  ako dôvod – úplne stačí!

Zaujímavá je aj dvojica slov – hej (slovenské) a haj (japonské), ktoré znamenajú to isté a do „modernej slovenčiny“ sa dajú pretlmočiť ako: áno.

Zdá sa, že národ, ktorý tej hore dal meno „Fudži Jama“, mal niečo spoločné s našimi predkami. O čo ide, prečo je to tak, oficiálna „história“ nám vysvetliť nedokáže.

Slovensko je typické aj tým, že v „každej doline sa hovorí inou rečou“. Keď som bol ako 5-ročný s otcom na hodoch v susednej dedine, nerozumel som miestnym skoro ani slovo a v duchu som bol na otca hrdý, že on rozumie. Podrobnejší pohľad na našu históriu vysvetľuje, prečo to tak je. Slovensko má od staroveku strategický význam – už len preto, že tu sa križovali severo-južné obchodné cesty z cestami zo západu na východ. Historici napr. vravia, že o územie okolo Bratislavy sa viedli neustále boje, že okolo prelomu letopočtov toto územie menilo svojho pána možno každých dvadsať rokov. Rimania, Kelti, Huni, Avari, Maďari, Poliaci, Tatári, Turci, Nemci, Češi… – tí všetci nechali niekde stopu aj v našej reči, v nárečiach. Keby rozprávky boli vznikli niekedy v ranom novoveku, táto pestrosť nárečí, skoro samostatných jazykov, by sa bola v rozprávkach odzrkadlila a putujúci mládenec, či dievčina (v podstate mladí a neskúsení) by nerozumeli a potrebovali by tlmočníka.

 

 

HISTORICKÁ ROZPRÁVKA – salámová metóda manipulácie

Zaujímavými rozprávkami sú rozprávky „Pomôžem ti, ak mi sľúbiš, o čom doma nevieš“. V týchto rozprávkach otec rodiny sa dostane do neriešiteľných ťažkostí a hrozí mu, že zahynie. Vtedy je mu ponúknutá pomoc, ale nie zadarmo. Za pomoc musí sľúbiť to, „o čom doma nevie“. Myslí si, že to bude nejaká taľafatka a sľúbi. V zdraví sa dostane domov a tam sa dozvie, že jeho žena je v požehnanom stave. Vtedy mu svitne, že za svoju záchranu sľúbil svoje nenarodené dieťa. Jeho syn musí potom prekonať mnoho prekážok, je podrobený tvrdým skúškam, aby nakoniec zvíťazil a všetko sa „na dobré obrátilo“.

Je to jedna z mnohých rozprávok o salámovej metóde postupného ovládania človeka, o plazivej forme zotročovania slobodného človeka. Začína to tým, že peknými sľubmi sú ľudia navedení na to, aby sa vzdali maličkej časti svojej suverenity, napr. tým, že si zoberú pôžičku. Potom sa to zariadi tak, aby sa pôžička dala čím ďalej, tým ťažšie splácať a roztáča sa koleso ďalšieho a ďalšieho postupného vzdávania sa slobody. Navonok, slovom, síce nie – veď veľa a pekne hovoriť patrí k dobrému spoločenskému vkusu – ale napr. slobodne rozmýšľať a podľa toho hovoriť a najmä konať – je zakázané, lebo je to neslušné, nespoločenské! A človek ani nevie, ako sa stáva nevoľníkom a otrokom. A ak sa proti tomu aj mierne ohradí – hneď je pasovaný za sektára, či nejakého –istu! Pre salámovú metódu je typické najmä to, že sa neobmedzene šíria klamstvá a klebety – balené v „barančom rúchu“.

 

HISTORICKÁ ROZPRÁVKA – emancipácia žien

            Každý pozná rozprávku „O šípkovej Ruženke“, ktorá má mnoho podôb. V najznámejšom znení tejto rozprávke sa zvedavá princezná Ruženka pichne tŕňom ruže – zaspí a s ňou celé kráľovstvo. Princezná predtým nikdy ružu nevidela, kvet sa jej páči, berie ružu  nedočkavo do rúk, pritom sa pichne jej tŕňom a zaspí. Stačí jedno malé pichnutie a zrazu je všetko inak – princezná sa spomedzi živých bdelých dostáva medzi živých spiacich a snívajúcich. Ani nežije, ani nezomiera. Až o sto rokov ju zobudí princ, ktorý sa nebojí, verí rozprávaniu starých, preseká sa cez les šípových kríkov až do zámku ku princeznej a tú bozkom zobudí z hlbokého nekonečného spánku. A s ňou zobudí aj celé kráľovstvo! V inom znení tejto rozprávky funkciu uspávacej „injekcie“ má vreteno.

Emancipácia žien má všetky atribúty šípkovej ruže z rozprávky: je nádherná na prvé počutie a lákavá, pre ženy sľubuje niečo nové a nezvyčajné, otvára úplne neznáme svety. Ak ju žena prijme, stáva sa z nej človek inej kategórie, „vyvolený“, „nadradený“ nad mužov a neemancipované ženy. Ale to podstatné sa žena nedozvie! Ak prijme emancipáciu, akoby zaspala – zabudne aj na to, že je žena, nepodstatné veci sa stanú najdôležitejšími a typicky ženské práva (a povinnosti) – napr. byť matkou – sa stávajú z rôznych príčin neatraktívne. Ak sa „pichne tŕňom ruže“, chce byť predovšetkým krásna; ak sa pichne vretenom, potom kariéra, sláva, postavenie a moc (najmä nad manželom) má absolútnu prednosť.

Podobne je to aj v rozprávke.„Dvanásť tancujúcich princezien“. Je to o princeznách, ktoré v noci akoby žili druhý život, Princezné nevedia o tom nič, len ráno sú nevyspaté a majú zodraté topánky. Keď zlyhajú všetci lekári a všetky tradičné spôsoby pomoci, kráľ dá vyhlásiť, že ten, ktorý zistí o čo ide a princezné oslobodí, dostane polovicu kráľovstva a jednu z princezien za ženu. Všetci, ktorí sa o to pokúsia, sa stratia (v iných zneniach rozprávky o polnoci zaspia a zobudia sa až ráno). Až kým nepríde mládenec z ľudu, ktorý uverí rade starenky (dedka), prekoná všetky nástrahy, trikrát tajne sprevádza princezné na ich nočnej výprave a vráti sa s nimi na boží svet. Tým ich vyslobodí a najmladšia z nich, s ktorou si odzačiatku  „padli do oka“, sa stáva jeho ženou.

            V rozprávke „Ružová Anička“ od Pavla Dobšinského je veľmi zaujímavá tá časť, kde „mladý pán“ drží Ružovú Aničku v náručí – a nech sa ona hocijako mení, nech sa deje hocičo, nepustí ju. „Staň sa takou, akou si bývala predtým!“ je jeho jediné želanie. A stane sa!

V troch predchádzajúcich rozprávkach – a aj v mnohých ďalších – je riešená téma vzťahu muža a ženy. Riešenie, ponúknuté v rozprávkach, zdá sa byť pravdivé – muž sa musí odhodlane, nehľadiac na možné dôsledky presekať cez všetky nástrahy, ktoré mu pripravil život (možno v podobe emancipácie) až ku žene a „bozkom“ ju zobudiť. Musí žene svojim postojom a činmi ukázať, že je muž! Svoje miesto v živote si musí tvrdo a nekompromisne vybojovať a obhájiť. Voči žene musí byť citlivý, jemný a zároveň pevný a odhodlaný. Musí vydržať, nech sa deje hocičo, ale nadovšetko musí svoju vyvolenú milovať.

            Možno tu by bolo vhodné spomenúť aj postavu macochy v ľudových rozprávkach a v akých súvislostiach sa vyskytuje. Náprotivok macochy, otčim, je postava – najmä v tých súvislostiach ako macocha – skoro neznáma. Pretože tradícia nám vykresľuje najmä babičky ako svojím vnukom a vnučkám pred spaním čítajú rozprávky, nejaký výberový efekt v neprospech postavy macochy nepripadá do úvahy.

 

HISTORICKÁ ROZPRÁVKA – cesta životom

            Rozprávku „Cesta do zlatnej krajiny“ by sme zasa mohli zaradiť medzi kristologické rozprávky, medzi rozprávky ktoré „rozprávajú“ o takej ceste životom, ktorá ma zmysel pre „hrdinu“ aj pre ostatných a jej ovocím je naplnený spokojný a šťastný život. Patria sem možno všetky rozprávky, kde sa vyskytujú slovné spojenia: „prepadneš smrti!“ alebo „staneš sa synom smrti!“.  Tieto slovné zvraty sa nápadne podobajú starozákonnému „…istotne zomrieš!“ z vety: „Nebudeš jesť zo stromu poznania, lebo v ten deň istotne zomrieš!“ z knihy Genezis. V niektorých vydaniach Biblie v slovenčine je dokonca slovné spojenie „prepadneš smrti“ použité; pričom v rozprávkach je dejom priamo zadefinované.

Tieto rozprávky sú asi z pradávnych čias. Bolo by pre nás, Slovenov-Slovákov, Rusov, Poliakov, Srbov, Ukrajincov, Čechov… – a možno aj Talianov, Nemcov, Francúzov až oslobodzujúce sa im seriózne venovať. A pritom vychádzať z predpokladu, že ide o historické rozprávania o časoch dávno minulých a o udalostiach pre našich predkov tak významných, že ich uložili do rozprávok – do literárnej formy, ktorá za normálnych podmienok pretrvá veky.

Poznámka – október 2017:  Rozprávky, v ktorých nájdeme Slnko, (Mesiac, Vietor a ich mamičky); v ktorých Slnko navečer príde domov  a unavené ide spať (Mesiac a Vietor neodpočívajú v určenú dennú dobu), treba zaradiť medzi kozmologické rozprávky. Je z nich jasné, že naši predkovia zmenu veľkosti a farby Slnka a Mesiaca pri ich východe a západe – tzv. „Mesačnú ilúziu“ – poznali a opisovali i vysvetľovali ju práve takýmto spôsobom.  

 

                                   

2014 – 2018

Hra – Nástroj manipulácie?

10.11.2018

Chlieb a HRY je latinské príslovie (panem et circenses), ktoré charakterizovalo prístup cisárov v neskorom úpadkovom období Rímskej ríše, kedy bola za jedlo a hry získavaná priazeň prostého viac »

Horoskop a astrológia

09.10.2018

Asi každý z nás vie, čo znamenajú slová horoskop a astrológia. Pod pojmom horoskop (moderne kozmogram) rozumieme nákres, ktorý nám ukazuje postavenie Slnka, Mesiaca a planét slnečnej sústavy viac »

Pár slov o logike.

26.09.2018

Asi v roku 2015 som mailom dostal úsmevnú historku o tom, ako istý uchádzač o zamestnanie odpovedal na otázky pri prijímacom pohovore. Mnohé z jeho odpovedí neboli správne, ale boli také vtipné, viac »

klimatický štrajk, klimaštrajk, bratislava, klíma, ptotest

Na Slovensku sa začali klimatické štrajky za budúcnosť všetkých

20.09.2019 10:44, aktualizované: 11:08

Klimatický štrajk prebieha v Bratislave, Žiline, Banskej Bystrici a Košiciach. V hlavnom meste obmedzí aj dopravu.

washington, NEPOUZIVAT

Pri dvoch nočných streľbách vo Washingtone jeden mŕtvy a osem zranených

20.09.2019 10:07

Prvá streľba sa odohrala len zhruba tri kilometre od Bieleho domu.

elektromobil nabijanie nabijacka

Podpora elektromobility je nedostatočná, tvrdí Zväz automobilového priemyslu

20.09.2019 10:03

Podpora elektromobility na Slovensku je podľa Zväzu automobilového priemyslu SR v súčasnosti nedostatočná.

finsko

Chceme brexit s dohodou. Ale na tanec treba dvoch

20.09.2019 10:00

"Je v záujme EÚ aj Británie, aby našli dohodu o brexite. Pred nami stojí herkulovská úloha,“ tvrdí Matti Anttonen, štátny tajomník fínskeho rezortu diplomacie.

jardang

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 4
Celková čítanosť: 12572x
Priemerná čítanosť článkov: 3143x

Autor blogu

Kategórie